Tretia časť

Všade okolo mňa sú stromy. Blúdim lesom. Ešte nie je noc, ale pomaly sa stmieva. Hľadám cestu preč. Kade? Počujem strašidelné zvuky. Predieram sa konármi kríkov. Uvedomujem si, že mám roztrhané rukávy na šatách. Pália ma ramená, ale utekám ďalej. Ani neviem kam. Počujem šúchanie a dupanie nôh. Ale to nie sú moje nohy. Rozbehla som sa ešte rýchlejšie. Nevládzem s dychom. Pichá ma na pľúcach a moje telo to pomaly, ale isto, vzdáva. Nechcem už neustále pred niečim utekať. Nevládzem. Už neurobím ani krok.

Zastavila som a rozhliadla sa okolo seba. Nič sa nehýbe. Všade dookola sú iba stromy, kríky a ... stromy. Nevidím, ale počujem. Počujem ako to kráča. Je to tam. Som si istá. Neujdem tomu. Vždy ma to dohoní a ja už nevládzem. Raz to musí skončiť. Tak poď, vezmi si ma. Sadla som si na zlomený hrubý konár stromu. Zavrela som oči. Nechcem sa na to pozerať. Nech to už dopadne akokoľvek.

Odrazu zostalo ticho. Nepočujem vietor ani listy nad hlavou. Nepočujem žiadne kroky, žiadne zvuky. Zostalo neopísateľné ticho. Som už mŕtva? Takéto ticho nastane, keď zomrieš? Nepáči sa mi. Skúšam hýbať prstami na rukách. Krútim dlaňami, mykám nohami. Že by som ešte stále žila? Ale prečo nastalo také ticho? Zo zlého pocitu sa bojím otvoriť oči. Iné východisko však nie je. Otvorím ich a pred sebou vidím čierno. Obzerám sa. Všade je tma. Ale taká, nezvyčajná. Nevidím nič, hoci oči sa prispôsobili.

Na niečom sedím. Pozerám sa na to. Je to biela stolička. Taká, akú mávajú u doktoroch sestričky. Teda, aspoň tá moja.

A vtedy ma zaujalo niečo iné. Jediný svetelný bod v tejto tme. Podomnou som videla celú našu zemeguľu. Zem ako takú. So všetkými vodami a pevninami. Takú, aká existuje. Tú skutočnú.

Som vo vesmíre? Ako som sa sem dostala? Čo tu robím? Ako to, že dýcham? Pozrela som sa lepšie na Zem. Zbadala som rôzne veci. Zlé veci, ktoré na nej boli.

Vidím vojakov bojujúcich na bitevnom poli. Zakrvavené telá plné strachu zo smrti. Tú nesmiernu bolesť na ich tvárach. Smútok ich spolubojovníkov. Tá obeta, ktorú vkladali do záchrany kamaráta, hoci vedeli, že ich to môže stáť vlastný život. Nenávisť ľudstva ako takého. Ako bezcitne zabíjajú svoj druh. Bez súcitu, bez pochopenia.

Na druhej strane vidím rodinu. Alkohol, ktorý prúdi v krvy ich otca. Bolesť, ktorú prežíva to dieťa skryté pod posteľou, keď vidí, ako mu bije vlastnú matku. Utrpenie matky, ktorá nemá východisko z bolesti.

Vidím partiu detí, ktoré ohovárajú vlastného kamaráta. Ktorí ho šikanujú a robia mu zle celé detstvo. To ich vychutnávanie utrpenia druhého. Tie slzy, ktoré chalan preplače každú noc. Tú jeho samotu, ktorú zažíva deň, čo deň. To nesmierne zúfalstvo, ktoré vedie iba k jedinému východisku. K smrti...

Ide na vlakovú stanicu a očakáva príchod vlaku.

Slzy už nedokážem udržať iba v očiach. Prečo je ten svet taký krutý? Snažím sa zavolať na toho chalana plná strachu. Kričím po ňom nech prestane, nech sa nezabíja, nech ešte žije.

Ale on ma nepočuje. Ľahne si na koľajnice a sleduje svetlo vlaku. Zatvorí oči a zmieri sa s koncom.

,,Nieeeee“, vykríkla som a natiahla som za ním ruky.

,,Nikoleta! Preberte sa! Niečo sa Vám sníva.“, za ruku ma držala sestrička a upokojovala ma.

Sedela som na posteli celá spotená. Som v nemocnici. Vonku za oknom svitá.

,,Ďakujem“, odvetila som sestričke a tá mi konečne pustila ruku.

,,Kľudne si ešte pospite. Sedeli Ste na posteli, kričali Ste a naťahovali ruky. Bol to iba zlý sen. Všetko je v poriadku“, upokojovala ma.

Celá zmätená som ešte stále predýchavala môj sen. Bol taký živý. Taký skutočný...