Tie chvíle s Tebou...

Ani neviem, kde začať.

Toľko chcem napísať...

Netuším kade kráčať,

ani čo do týchto riadkov dať!

Hlavou mi prebieha kopa myšlienok

a ja mám zrazu chuť písať.

Keby všetko napíšem, bol by to šok.

Ja tomu však nechcem zakývať.

Ukážem ti tú časť z môjho života.

Áno, práve tebe, kto to čítaš!

Na jednej strane nádherná príhoda

a na druhej smútok máš...

Len ja a ty vieš

ako sa to všetko začalo.

Možno si už nespomenieš,

ale mne sa to vybavuje ľahko!

Písať si s Tebou!

Stretnúť sa s Tebou!

Chodiť s Tebou!

A potom iba tma...

Počula som tú pesničku.

Tú, ktorú ste ma spievať naučili.

Spomínaš na tú cestu?

Keď sme sa tam autom viezli?

Všetko sa mi to vynorilo pred očami,

v okamihu, či v sekunde.

Ten refrén v nej je dobre známy.

Vieš aký jej názov je?

Stála som na vlakovej stanici.

Môj pohľad upútali odchody vlakov.

Ten tretí ide tvojim smerom,

spomienky sa valili ako prívalovou vlnou.

Tá nekonečná doba vo vlaku,

potom však neopísateľný pocit.

Môcť ťa objať, či ťa chytiť za ruku.

Alebo sa nemôcť ani za svet rozlúčiť.

Každý deň sa zobúdzam pri NICovi.

Pohľad naňho povzbudí,

aby som si povedala: ,,Video si pusti!“

Taktiež som ho poslala ti!

Píšem si nový zážitok zo dňa

do môjho kalendára.

A keď dopíšem deň do konca,

tak sa mi často stáva,

že si listujem dozadu

a znova pripomínam chvíle,

v ktorých nebolo pádu,

ale šťastie a láska. Roztomilé...

A aj keď tvoj balkón nie je až tak vysoko,

vždy som sa o teba neskutočne bála.

Lebo to nie je sranda nahýňať sa prudko.

Pozerať na psa či na mačku, čo dole stála.

Mohli sme spolu strážiť psa,

ten víkend si užiť naplno!

Alebo sa zobudiť z toho sna

na to, že vonku hrozne pršalo.

A z únavy sa zrazu stal

stav prebudenia pri tebe.

Keď sa ti kompliment dal,

tvoja odpoveď iba krútenie hlavou, že nie.

Auto zarosené a vonku tma,

ale ono otvoriť nešlo.

Osoba preto z okna vyliezla...

Odvtedy veľa času prešlo!

Všetko je inak.

Stratilo sa to.

A možno sa už dávno

zabudlo na to!

Kde si teraz?

Na čo boli slová ako ,,stále“?

Povedať neraz,

že ostaneš, dopadlo márne...

Prečo robíš predsudky?

Prečo sa tak rýchlo nahneváš?

Mám všelijaké skutky!

Ale ty nikdy radu nehľadáš?

Tvorím ťa súčastou môjho sveta,

bo túžim byť aj ja toho tvojho.

A skoro každá moja tretia veta

je formou ospravedlnenia môjho.

A viem, čo by som mala robiť,

ale nerobím to, bo sa riadim srdcom.

Aj taj je jedno, čo moje srdce môže cítiť,

ale ja sa nechcem riadiť rozumom!

Stále sa pýtaš,

čo pre mňa znamenáš.

Nikdy však nedáš

navonok, čo na srdci máš!

Znova o tebe píšem!

Ty vieš, čo dokážem!

Veľa o tebe viem,

ale tvoju pozornosť potrebujem!!!

Nix