Rozmýšľanie

Pomaly kráčam do izby,
spomínam na prežitý deň, 
myšlienky mi víria v mysli,
ťahám ich so sebou jak kameň.
 

Načo byť šťastná, keď zas príde smútok??
Ale prečo smútiť, keď šťastie sa zas vráti??
Ako v boji, keď príde znova ďalší útok,
a po prehre sa vysnívaný sen opäť stratí.
 

A čo ak budem v smútku stále žiť??
Aké to je, v živote šťastným nebyť??
To nie je život ako taký,
stále treba zmenu v živote urobiť,
 

tak ako keď si ťažké vaky,
na druhé plece musíš prehodiť...
Veď svet je jednoduchý a predsa zložitý,
my často neprejavujeme svoje pocity
 

a robíme sa spokojnými, šťastnými,
ale zvnútra veľmi smutnými.
 

Prečo niektorí ľudia skoro vôbec neplačú??
Prečo neukázať svetu, že sme aj citliví??
Prečo držíme v sebe tú sveta otrasu??
Prečo nie sme ani k sebe milí??
 

Ja nie som človek dokonalý 
a tiež ani človek poctivý...
Mám však telo, dušu v sebe
a ja, keď naozaj verím tebe,
 

nikdy nezraď moju dôveru,
never v žiadnu klebetu...
Lebo nikdy nevieš čo si kto k príbehu pridal
a aké klamstvá k pravde povymýšľal.
 

Keď chceš niečo o mne vedieť,
mňa sa vždy opýtaj,
prídi a pekne krásne,
o mne, mňa sa pýtaj...jasné??
 

Nespomínaj na minulosť a zlé chvíle,
mysli na prítomnosť a na to, čo ešte len príde.
Nikto nie je dokonalý, ja tiež nie, 
raz za čas sa objaví potknutie,
tvrdý pád a sklamanie,
 

ale ja vstanem znova na nohy a ďalej idem,
tak aj životnú skúšku hravo zvládnem,
ale zakaždým, keď znova spadnem,
posilní ma to a naučím sa nové veci,
prekonávam ťažké stresy...
 

Hľadám tú správnu cestu
k tomu správnemu miestu.
Verím, že tu nikto nie je náhodou,
žijem život s absolútnou pohodou.
 

Nič sa nedeje bez svojho dôvodu,
každý si tu musíme nájsť tú svoju úlohu.
Všetci musíme nájsť dôvod, prečo sme tu,
či predávať v obchode alebo dávať pokutu.
 

Všetci sme na niečo vopred určení...

Nix