Pochopte!

Nikdy som nestála na vrchole tej hory...

Nikdy som nepočula ten spev voľných vtáčat...

Nikdy sa tam nevyškriabali moje nohy...

Nikdy som tak nemohla svojou cestou kráčať...

Prečo je stále za mnou?

Prečo číta moju knihu?

Prečo si nedá pohov

a neskončí to v myhu?

Vždy, keď zatváram večer oči, tak to vidím...

A vytváram si ilúzie, že to je inak...

Jediné, čo dokážem, že si krásu prisním,

lebo v realite jej nie je ani náznak...

A tak ich zatváram znova

a zas blbo rozmýšľam,

že budúcnosť bude nová,

tak ako aj život sám...

A ona mi vraví: ,,Prepáč, je to moja vina!“.

V hlave mi vtedy prebehlo milión myšlienok...

Len ja som tu však bola vždy osoba vinná...

Zostala len prítomnosť a kopa spomienok.

Nechcem tu dlhšie zostať...

Nechcem to zas zažívať...

Nechcem na ich prahu stáť...

Nechcem sa na to dívať...

Chcem však asi veľa a život mi dal menej...

Želám si tak mnoho, že je to až tak ťažké?

Chcem však iba lásku a to pochopenie v nej!

Nechcem sa už viac skrývať vo viactvárej maske!!!

Tak dajte mi tú šancu...

Dajte mi možnosť na rast!

Nájdem si svoju prácu...

Skúsim nestvoriť hrom...dážď!!!

Nix