Myšlienky

Cítila som tú bolesť v kolenách.

Zostatky po mojich starých ranách.

Prišiel autobus a ja zas odchádzam,

ďalší týždeň sa s Ňou len v snoch prechádzam.

Odchádza, aby nemusela kývať,

aby nemusela slzy prelievať.

Pozerám sa  z autobusu na hviezdy,

tým pohľadom možno odčiním resty.

Ani si nevšímam, že som už doma...

čo ma zasiahla myšlienková kóma??

Čakám ďalší bus a vidím, že ide,

ale ako príde, tak aj odíde.

Odchádza mi pred očami a ja viem,

že teraz domov zrejme pešo idem.

Volám s Inou a smútok ma pohltil,

pak matkine monológové vety.

Idem po tme a mám strach, tak volám

,,Nepadni, nohu si hlavne nedolám!“

Zavolám jej, no nemôže mi zdvihnúť,

tak sa veľmi bojím, čo i len pohnúť.

Idem ďalej a bolesť je tam vnútri,

je iba jedenásť, ešte nie sú tri!

Prichádzam domov a viem, že je všetko zle.

Ďalšej depke som otvorila dvere.

Nix