Cesta...

A tak som kráčala a rozmýsľala,

do očí sa mi hrnuli slzy

A z celej sily som ich zatláčala...

No všetko ma to mrzí...

Tá zlosť, čo vo mne vrie,

keď sa naňho, čo i len pozriem...

Ten strach v úzadí znie,

keď si to, čoho je schopný, uvedomujem...

Ťahám prvú a myšlienky sú v hlave,

druhá doniesla mi iba ďalšie zúfalstvo,

Keď som si uvedomila, v akom som stave

a že som v pohode by bolo klamstvo...

Ona sa o mňa bojí a ja sa nečudujem,

no absolútne mi nerozumie...

Že nie som dokonalá už dávno viem,

no nik ma z nich nepozná, nič nevie...

Odísť ďaleko a zabudnúť,

vytvoriť si vlastný svet...

Alebo už viac nestarnúť,

zahodiť reč tvorenú z viet...

Je tu len zopár ľudí

a ja viem, že ste mi padli z neba...

Keď ma celý svet súdi,

len vy ma poznáte ako seba...

Nix